KOŠICE. Júnová košická potulka prevedie návštevníkov Kuzmányho sídliskom a odhaľuje aj tajomstvá najstaršieho židovského cintorína v Košiciach.
Sprievodcovia predstavia dvanásť nádherných umeleckých diel medzi blokmi.
Niektoré z nich prináša aj denník Korzár svojim čitateľom.
Dobrovoľne nasilu na Terasu
Sídlisko Kuzmányho sa začínalo projektovať v roku 1966, pretože počet obyvateľov mesta vzrástol za jednu generáciu päťnásobne. Železiarne zamestnávali 22-tisíc ľudí, bolo teda potrebné po Terase vystavať ďalšie sídlisko.
Z pôvodného Kuzmányho sídliska bolo ponechaných 500 bytov a pribudlo ďalších 1 200 bytov.
Za obeť novej výstavbe padli rodinné domy starej chudobnej štvrte. Niektorí pôvodní obyvatelia to niesli veľmi ťažko, história zaznamenáva aj prípady samovrážd.
„Každý, koho vysídlili, dostal asi 20-tisíc korún a štátny byt, často na Narcisovej ulici na Terase, ktorá sa práve dostavala. Takto si pripravili pôdu pre sídlisko, ktoré hodnotili pozitívne, pretože nezabrali žiadnu poľnohospodársku pôdu,“ informoval sprievodca Milan Kolcun.
Posledný blok bol postavený na Floriánskej v roku 1983.
Na mieste bývalého vojenského cvičiska dnes žije 40 tisíc Terasanov Čítajte Potulku začína sprievodca na rohu Kuzmányho a Šrobárovej, kde majú paneláky nezvyčajný výzor. Obchodíky na prízemí a vonkajšie strechy svedčia o tom, že mocipáni v tejto časti plánovali obchodnú pasáž. Predajní sa do dnešného dňa zachovalo len málo.
Potulka sa začína v pasáži na Floriánskej. (zdroj: Korzár/Elena Danková)Umelecká dvojica
Zákonné normy umiestniť vo verejnom priestore aj umelecké diela neobišli ani túto časť Košíc.
„Preto tu vidíme tri mozaiky, zo všetkých strán. Autorom je Michal Lacko, ktorý tu nechal svoje iniciály – M. L. 85. Rodák z Andrejovej študoval v Bratislave, kde sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Margitou Balšiankovou, ktorá bola tiež umelkyňa a tvorkyňa monumentálnych diel vo verejnom priestore,“ prihováral sa davu Milan Kolcun.
Kamenné mozaiky na rohu frekventovanej Šrobárovej a Kuzmányho sú vytvorené tak, aby prechádzajúceho návštevníka príliš nerozptyľovali a nezastavovali. Rôzne farebné odtiene spišského travertínu tvoria abstraktnú harmóniu farieb.
M. L. 85: Michal Lacko 1985 (zdroj: Korzár/Elena Danková)Dielo jedinečnej sochárky
Vchod do dnešného Evanjelického gymnázia J. A. Komenského zdobí plot s keramickými deťmi, ktoré šantia na hojdačke a so švihadlom.
Ich autorkou je Veronika Witzová. Rodáčka z Nitry sa ako študentka sochárstva zúčastnila brigády vo Veľkej Británii, kde spoznala svojho manžela Karela Witza.
Pôsobil ako gitarista Mariky Gombitovej, Petra Nagya, skupín Modus či Collegium Musicum. Žili najprv v Košiciach, no po Nežnej revolúcii sa mu v dedine Polička v Čechách vrátil rodinný pivovar. Spolu s manželkou sa preto rozhodli presťahovať sa tam a spravovať rodinný podnik.
Prešovská gitarová legenda Marián Kuľhavý jubiluje Čítajte Hrajúce sa deti pred gymnáziom je jediné dielo Veroniky Witzovej vo verejnom priestore v Košiciach, no je aj autorkou viacerých medailí.
Vytvorila napríklad pamätné medaily a žetón k 660. výročiu mincovne v Smolníku, k 20. výročiu vzniku pobočky SNS Košice, k 20. výročiu organizovanej numizmatiky na Spiši či medailu 25 rokov pobočky SNS Košice a storočnica korunovej meny.
Hrajúce sa deti pred EGJAK. (zdroj: Korzár/Elena Danková)Estetická oslava hutníkov
Blízko obchodného domu Lipa je vysoké, no nenápadné dielo Kalich hutníka od Erny Masarovičovej. Jediná žena, ktorá sa zúčastňovala medzinárodných sochárskych sympózií v kove v rokoch 1967 – 1974.
„Bola to forma PR pre železiarne. Pozvali najlepších umelcov, ktorí vedeli robiť s kovom. Prišli 15. augusta na dva mesiace do Košíc, kde im pridelení pracovníci ukázali mesto, okolie aj samotné železiarne. Každý umelec mal pridelenú partiu, ktorá mu pomáhala pri príprave diela, keďže sochy boli často nadrozmernej veľkosti.“
Erna Masarovičová má v Košiciach aj podobné, no dvojfarebné dielo – Kalich hutníka II, ktorý sa nachádza na Brigádnickej ulici na sídlisku Terasa.
Kalich hutníka od Erny Masarovičovej. (zdroj: Korzár/Elena Danková)
Nahradené potrubím, stratené, ukradnuté alebo zateplené. Aj taký je osud diel v Košiciach Čítajte Nenápadné dielo so zabávajúcimi sa
Na sídlisku Kuzmányho sa prvýkrát v Košiciach začali stavať trinásťposchodové paneláky. Ťahanie sa do výšky naznačuje aj keramická mozaika pri vchode do GES Clubu.
Pôvodne bola osadená na budovu, ktorá sa volala Dom obchodu a osvety.
„Tento dom dosť meškal. Všade naokolo už ľudia bývali, aj Tip Top už bol,“ uvádza dielo, ktoré znázorňuje baviacich sa ľudí Milan Kolcun.
Dielo vytvorila Lýdia Čepková v roku 1981. Svojho manžela, tiež sochára a keramikára, stretla na štúdiách v Prahe. Spolu pracovali pri Karlových Varoch v továrni na porcelán, no neskôr sa vrátili do Košíc.
„Štát im dal byt, ateliér aj keramickú pec na tvorenie. V tom ateliéri na Rastislavovej ulici žijú deti Čepkovcov dodnes. Všetky tri ich deti sa venujú umeniu.“
Detail mozaiky Lýdie Čepkovej. (zdroj: Korzár/Elena Danková)Akademická sochárka Lýdia Čepková vytvorila veľa radostných plastík, ktoré slúžia pre potešenie najmä deťom.
Jej mačky a iné radostné zvieratká, zvyčajne dosť veľké na to, aby si na ne deti mohli siahnuť, nájdeme v zariadeniach určených práve im. S rovnakou láskou a nápaditosťou tvarovala závesné keramikové dekorácie s motívmi kvetov v subtílnej farebnosti, akoby sa vynorili zo sveta snov.
Monumentálne dekorácie vytvorila pre školy a jej podpis je i na výzdobe steny údolnej stanice lanovky v Tatranskej Lomnici.
Starý židovský cintorín. (zdroj: Korzár/Elena Danková)Židovský cintorín a jeho pravidlá
„Možno poznáte židovský cintorín, ktorý je v ľavej časti verejného cintorína, ale ten funguje až od roku 1888. Židia boli predtým pochovávaní mimo mesta, čo bolo v tej dobe normálne, keďže všetci nekatolíci boli pochovávaní inde,“ vraví Kolcun.
Cintorín na Tatranskej ulici je najstaršou židovskou pamiatkou v meste, ktorú židovská náboženská obec dostala od mesta ešte v roku 1844.
„Podľa zásad židovského práva (halachy) sa tu nesmie jesť, piť, fajčiť, nosiť zvieratá, chodiť po hroboch ani sa opierať o náhrobky. Pre Židov je cintorín posvätnejší ako synagóga.“
Historik: Najstarší košický židovský cintorín je v územnom pláne zeleňou Čítajte Najslávnejší pochovaný Žid na tomto cintorín je Herman Horovitz, ktorý sem prišiel z Rozhanoviec a obchodoval tu s tokajským vínom. Aj vďaka nemu sa dostalo do Inde a do Ruska. Keď v roku 1876 zomrel, cintorín fungoval. No keď o 20 rokov neskôr zomrela jeho manželka, už sa tu nesmelo pochovávať.
Ich syn Leopold Horovitz bol slávny maliar, ktorý portrétoval napríklad aj cisára Františka Jozefa, kráľov a pápeža.
„Vďaka jeho príhovoru sa podarilo pochovať vedľa Hermana aj jeho manželku. Hrob Horovitzovcov tvoria dva náhrobné kamene blízko seba,“ dodáva Kolcun.
Okrem náhrobných kameňov boli v minulosti na tomto cintoríne ešte aj márnica a byt hrobára – správcu.
Hroby manželov Horovitzovcov. (zdroj: Korzár/Elena Danková)Pietne miesto je už šiesty rok ohradené novým betónovým plotom, ktorý nemožno preliezať, ako to bolo pri starom pletivovom plote. Okrem potuliek je cintorín pre verejnosť uzamknutý.
Kam zmizlo dielo najslávnejšej slovenskej sochárky? Čo vytvoril na Kuzmánke jednoruký sochár? Kde bol Tuzex a kde plánovali postaviť kino? Ako vyzerala Kuzmánka predtým?
Na júnovú potulku sa môžete vybrať ešte v sobotu, v nedeľu a v pondelok popoludní. Zraz je na rohu Šrobárovej a Kuzmányho. Ulicami vás okrem Milana Kolcuna prevedú aj Ester Ritter a Zoltán Balassa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
